13. februára oslavoval česko-slovenský internet dvadsať rokov. Za ten čas sa poriadne zmenil. Oslovili sme niekoľko websupporťákov, internetových pionierov a ľudí z IT brandže, aby si zaspomínali na svoje online začiatky.

Za oficiálny termín spustenia internetu  v Čechách a na Slovensku možno považovať 13. február 1992. Je to však len dátum slávnostného ceremoniálu pripojenia do siete. So svojimi prednáškami na ňom vystúpilo niekoľko svetových kapacít. Okrem iného aj s prednáškou o správe národnej domény .cs. Tá však nemala dlhé trvanie, podobne ako FESNET, plánovaná sieť na distribúciu signálu. Kým stihlo prísť k realizácii, Česko a Slovensko sa rozdelili na dva štáty. Úlohu FESNETu prebrali CESNET a SANET a doménu .cs nahrdili domény .cz a .sk.

Pred dvadsiatimi rokmi bol internet rýdzo akademická záležitosť. Medzi ľudí sa začal drať až po roku 1995, pretože dovtedy sa k signálu nikto z verejnosti nedostal. Štát totiž podpísal exkluzívnu zmluvu s Eurotelom (dnešný Telekom), no ten internetové pripojenie ako produkt vôbec neposkytoval. Keď zmluva vypršala, show sa mohla začať. K prvým slovenským webom patrili portál Zoznam.sk, freemailová služba Pobox.sk ale aj Sieťovka – zrejme prvý slovenský e-zine. Toto sú spomienky ľudí, ktorí na vlastnej koži zažili život bez Googlu (*1998), Wikipedie (*2001), blogov (*cca 2000) či rýchleho internetu (*cca 2003).

Michal Truban

Michal Truban

Prvý raz som sa k internetu dostal v prvej triede na strednej škole (školský rok 1998/99). Neskôr rodičia kúpili domov dial-up modem. V tom čase bol internet veľmi drahý, platilo sa za každú minutú. Večer som si dával budík na 00:00 a do rána do 5:00 som browsil po nete, aby to bolo čo najlacnejšie. Ráno o šiestej som vstával na vlak do školy. A potom som každý mesiac riešil rozhovory s rodičmi, prečo je telefónny účet zase taký obrovský. Teraz s odstupom času si môžeme povedať, že sa nám to oplatilo 🙂

 

Pavel Stano

Pevel stano

S internetom som začal asi v roku 1993, keď môj otec doniesol domov modem a v práci nakonfiguroval callback na Windows NT 3.51. Bolo to pripojenie cez klasický modem, ale malo to tú výhodu, že sa platilo iba jedno krátke volanie. Modem sa pripojil, dohodol a zložil a následne PC na druhej strane zavolalo späť – a cez takú linku som browsil. Modem mal dokonca displej, kde zobrazoval aktuálnu rýchlosť, ale málokedy to išlo 24,4 kbps, väčšinou to kleslo na nejakých 16,6 kbps kvôli zašumenej linke.

 

Tomáš Klempai

 

Tomáš Klempai

Bolo to niekedy v rokoch 1996 – 1997, mohol som mať tak dvanásť rokov. Prišli sme s kamošom do firmy mojej mamy, že sa pripojíme na net a ukáže mi pár stránok. Net sme tam už v podstate mali, ale len špeciálne nastavenie na pripojenie sa do internet bankingu (vtedy sa to overovalo ešte nejakým kľúčom uloženom na diskete). Trochu upravili nastavenia počítača a o pár minút sme už ťukali prvú stránku do prehliadača; bol to tuším Pokec.sk.

Ďalšia časť tohto príbehu sa odohrala o čosi neskôr. Prvý problém nastal vtedy, keď vo firme odrazu nefungovalo prihlásenie do banky, takže sa nemohli robiť prevody peňazí. Musel to prísť riešiť až nejaký servisák z banky. Druhý problém bola faktúra za telefón. Účet (dnes už nepochopiteľné platby za dĺžku pripojenia) bol päťkrát vyšší ako zvyčajne.

 

Peter Murár

Peter Murár

K internetu som sa prvýkrát takmer dostal na IT veľtrhu Cofax ’96. Nápor ľudí pri počítačoch bol však veľmi veľký a mne bolo trápne vystáť rad a nakoniec sa pri kompe (s ďalšími nedočkavcami za chrbtom) vypytovať ostatných, čo s tým mám vlastne robiť. Naozajstný kontakt s internetom som teda zažil až o niekoľko mesiacov neskôr, v prvom ročníku na výške. Ako jednu z prvých vecí som si zriadil schránku na Poboxe. Inak to bolo na škole s internetom biedne. Celá univerzita sa pripájala cez jeden-jediný 32 kbps modem, takže to bolo skôr čakanie ako surfovanie. Našťastie som si medzičasom zohnal domov 56 kbps modem a pripojenie cez Orangenet (internet na kredit). No a samozrejme Connection Meter – aby rodičov netrafil šľak z účtu za telefón.

 

Zuzana Hüttnerová

Zuzana Hüttnerová

Prvýkrát som sa stretla s internetom v roku 1998 na strednej škole. Jedna z prvých vecí, ktoré sme preberali, bolo jednoduché vyhľadávanie stránok. Postupne sme si internet zaviedli aj domov, no ja som bola vždy viac dieťa prírody a radšej, ako pred internetom, som trávila čas vonku. Veľmi dobre si však spomínam, na hru Dyna. Bola to jedna z mála vecí na počítači, ktoré ma pri ňom dokázali udržať dlhší čas.

 

Miroslav Pikus

Miro Pikus

Koncom roka 1993 som bol na univerzite nútený kvôli jednému kontaktu poslať e-mail, tak som si musel nechať vytvoriť UNIX-ove konto na serveri pripojenom na Internet. Vzápätí som tomu všetkému na niekoľko rokov úplne prepadol. Fascinovalo ma, že dokážem ťukaním kláves na svojom počítači spôsobiť fyzické aktivity niekde na opačnom konci sveta, napríklad pohyb hlavičky na pevnom disku počítača niekde v Južnej Amerike. Najviac ma bavilo chodiť po cudzích počítačoch bez pozvania, bolo to ako jaskyniarstvo, ktoré som mal vtedy tiež ako koníček, len bez všetkého toho blata.

 

Ondrej Macko

Ondrej Macko

Môj prvý dotyk s internetom bol pred 22 rokmi na univerzite v Dramstadte. Pôsobil som tam asi mesiac a prakticky všetky večery som trávil za počítačom. Predtým sme používali systém BBS. Cez modem sme sa pripájali na špecializované ústredne pomocou Telnetu, ale nebol to skutočný internet. Na internetové pripojenie na Slovensku som si počkal ešte dva roky. Prvý môj kontakt s internetom na Slovensku bol v bratislavskej Muzejke. Neskôr som sa pripájal aj z domu cez modem s rýchlosťou 14,4 kb/s. Spomínam si na prvú emailovú adresu, ktorá bola macko@internet.sk ale po čase som o ňu prišiel. Prvý mail, ktorý som poslal obsahoval len štyri slová: „Ahoj, vieš toto prečítať?“. Poslal som ho šéfredaktorovi českej mutácie magazínu Chip. Nebola to ľahká doba, lebo vtedajší Windows takéto pripojenie nepoznal, preto som musel trochu spoznať Unix. O znakoch so slovenskou diakritikou ani nehovoriac. Patrilo k dobrým zvykom, že sa písalo bez mäkčeňov a dĺžňov. Po čase sme mali v redakcii pevnú linku a bežné listy nahradili emaily a aj firemné fotografie sme posielali elektronickou poštou. Veľa sa hovorilo o tom, že internet znamená koniec tlačeným IT magazínom, ale po dvadsiatich rokoch sme stále tu a píšeme hlavne o internete.

 

Ivan Debnár

Ivan Debnár

Písal sa rok 1995, práve vyšli revolučné Windows 95. V školskom výpočťáku na gymnáziu som sa od starších študentov dozvedel, že sa dajú stiahnuť cez nejaký internet. Naozaj zábava to však začala byť o dva roky neskôr. Internet okrem školy skoro nikde nebol – ani vo firme, kde som po škole robil programátora. Dosť mi to chýbalo. Ukecal som otca, že by sme mohli spraviť internetovú kaviareň. Otvorili sme ju v lete 1996 v Banskej Bystrici. Volala sa Ďatelinka a bola to prvá net-café na Slovensku. Na 32kBit/s linke od Eurotelu sme okrem piatich počítačov v kaviarni ešte robili dial-up na 8 modemoch, hosting prvých emailových schránok a pár webov. Obchádzali sme firmy a za 1600 Sk mesačne sme predávali neobmedzený internet. To boli časy! Vtedy bolo pískanie modemu synonymom progresu. Potom už veci dostali rýchly spád. V 1997 som sa spoznal s Ivom Lukačovičom so Seznam.cz. Padli sme si do oka a po dobrej žúrke v Bunkri (banskobystrická obdoba Sub-clubu) sme sa rozhodli spraviť slovenský Zoznam.sk. Namiesto databázy som mal Excel a exporty sa robili raz za týždeň ručne 🙂 Od vtedy už to bol vlastne internet ako ho poznáme dodnes. Vylepšovanie, zrýchľovanie, predávanie firiem, startup-y a faily, prasknutie dot-com bubliny, boj o priečky v auditoch návštevnosti…

 

Martin Šperka

Martin Šperka

S niečím, čo internet potrebuje k fungovaniu som sa po prvý krát stretol v roku 1970. Hľadal som prácu v Tesle Banská Bystrica, kde mi ponúkli účasť na príprave výroby modemu v anglickej licencii. Potom neskôr, v roku 1976. S nebohým Jánom Langošom a kolegami sme v Ústave technickej kybernetiky SAV navrhovali integrovaný obvod LSI UART pre počítače SMEP, bez ktorého by nebol možný sériový prenos dát. Vyrábala ho Tesla Piešťany, jediný výrobca v krajinách RVHP (niečo ako EÚ v bývalom východnom bloku). To sa ešte o internete u nás nechyrovalo, ale prenosy dát po telefónnych linkách už fungovali. Keď som bol v roku 1981 na študijnom pobyte v USA, navštívil som vtedy najlepšie pracovisko akademického výskumu v počítačovej grafike na svete – University of Utah v Salt Lake City. Tam mi profesor (vtedy doktorand) Brian Barsky ukázal elektronickú poštu. Táto univerzita bola medzi prvými, ktoré mali e-mail v rámci projektu Computer Science Network (CSNET) – predchodcu ARPANETu a teda aj internetu.

V roku 1992 som získal modem a skúšobné pripojenie na SANET cez telefónnu sieť a tak som sa doma mohol túlať v rámci služby Gopher. Bol to akýsi predchodca dnešného webu. V roku 1994, keď som pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení, som usporiadal prvú zo série výstav „Počítačová grafika – E-Mail Art“. Umelci z celého sveta posielali cez e-mail počítačové grafiky vytvorené vlastnými programami alebo prvými verziami dnes známych grafických softvérov. V Bratislave sme ich vytlačili a vystavili ako klasické diela počas počítačového veľtrhu COFAX. Vtedy ešte žiadny umelec na Slovensku internet nemal. VŠVU však už mala jeden počítač pripojený cez pomalý modem (tuším 14 kbps), na ktorom stiahnutie niekoľkých obrázkov cez FTP zo serveru v USA, Brazílii alebo Japonsku trvalo aj celú noc. Mimochodom, VŠVU bola prvá umelecká škola v Strednej Európe s prístupom (aj keď obmedzeným) na internet. Dnes si môžeme podobné obrazové súbory stiahnuť za pár sekúnd prakticky kdekoľvek – aj v horách. Keď bude vývoj pokračovať tak rýchlo ako som ho zažil, tak čo nás potom čaká o 20, 30 alebo 40 rokov?

Ešte úvaha na koniec: So vznikom internetu sa hovorilo, že sa tým obmedzí fyzické cestovanie ale opak je pravdou. Vďaka internetu sa tak začali rozvíjať kontakty, že bez neho by som za dvadsať rokov nebol možno ani na jednej z mnohých zahraničných konferencii alebo výmennej vedecko-pedagogickej stáži.

 

Elena Akácsová

Elena Akácsová

Prvýkrát som sa s internetom stretla v roku 1993 v inzertnom časopise Bonita. Jeho mladý a dravý šéf sa rozhodol, že internet je budúcnosť a že na ňom rýchlo zbohatne a to tak, že bude robiť on-line katalóg firiem – tri roky pred Seznam.cz! Chcel, aby firmy platili za možnosť byť v katalógu, aj za jeho prezeranie a predajcovia inzercie Bonity to mali predávať. Teda ľudia, ktorí vedeli vnútiť riadkovú inzerciu malým obchodníkom, počítače v podstate nepoužívali a o internete ani len nechyrovali. Nehovoriac o tom, že pripojenie mala vtedy len Slovenská akadémia vied a zopár IT firiem. Aj samotný internet vyzeral dosť nepríťažlivo – textovo a bol pomalý. Šéf ma poveril, aby som napísala zopár osvetových článkov, čo to je ten internet. Niečo mi povedal on, niečo som si vyrešeršovala v zahraničných novinách, Google ešte nebol. Lenže ani predajcovia, ani zákazníci na nič také neboli pripravení. Nedokázali to ani len pochopiť, nieto ešte predávať a kupovať. Slušne prosperujúce inzertné noviny investícia do serverov a modemov, bohužiaľ, položila na kolená.

Ja som ostala bez roboty a išla do Gratexu. Na jeseň roku 1994 ma môj šéf zobral do studenej serverovne, naučil ma pár príkazových riadkov a potom ma tri hodiny nechal s cvrlikajúcim modemom čakať na pripojenie. Spojenie sa mi nadviazať podarilo, ale to naše logo v krivkách, ktoré bol treba poslať do Prahy, prejsť nechcelo. Nakoniec odišlo na diskete v kabele kuriéra. Hovorili sme tomu vtedy “kabelový” prenos.

No a do tretice to bolo tiež v Gratexe, pred Vianocami v roku 1996. Naši programátori skúšali nový Microsoft Exchange Server a hádali sa, ako sa v slovenčine skloňuje slovo server. Nebavilo ma dookola im to vysvetľovať, tak som to zavesila na firemný intranet, ktorý bol súčasťou testovania. Bol to môj prvý elektronicky publikovaný text. V tom čase sme začali v Gratexe robiť aj internet smerom von, gratex i-space. Marian Jaslovský robil hudobný web a Miro Ulman filmový. Robili sme kultúrny servis divadiel a kín. Mimochodom, pre ich plagáty sme si museli chodiť, nevedeli to ani dodať na diskete, nieto ešte e-mailom. Ja som začala písať úvodníky, pridal sa Peter Pišťanek a z tohto podhubia vznikol v roku 1999 inZine.

 

Ján Suchal

Ján Suchál

Už ani neviem, kde som bol na internete prvý krát. Doma sme mali 56 kb modem ZyXEL. Keď som bol na internete, nedalo sa telefonovať, čo bol hlavne pre moju mamu celkom problém. Internet som mal na nejakú smiešnu predplatenú kartu a hodina stála cca 100 korún, čo bolo asi 10 veľkých pív v tej dobe. Našťastie som vtedy pivo ešte nepil, lebo toto by som asi nerozdýchal. Pred pripojením na internet som si otvoril notepad a tam napísal všetko, čo chcem pozrieť a stiahnuť z netu a až potom som pustil modem. Väčšinou som sťahoval články o programovaní, manuály alebo programy, ktoré mi niekto odporučil. Na hľadanie programov online a ich skúšanie nebol čas a peniaze. Keď som našiel nejakú stránku, kde bolo zaujímavého príliš veľa, používal som program (myslím, že HTTrack Website Copier), ktorý stiahol celý web na harddisk. Keď som dal všetko sťahovať, pozrel som si nejaké novinky o programovaní a grafike. Pootváral som pri tom aj dvadsať okien, o taboch som vtedy ešte ani nesníval. Akonáhle sa všetko natiahlo a stiahlo, odpojil som sa a čítal offline. Email som nemal – a aj keby, nemal by mi kto napísať. Neskôr, keď už bolo pripojenie dostupnejšie, som objavil IRC a webdesignérske a programátorské fóra (staré dobré forum.host.sk). Strávil som tam neskutočne veľa času, ale keďže pivo som stále nepil, nevadilo mi to. Dnes už pivo našťastie pijem.

 

Michal Šimkovič

Michal Šimkovič

Z môjho prvého kontaktu s internetom nemám práve najlepší užívateľský zážitok. Bolo to pomalé, strašne to vrčalo. Zmenilo sa to až príchodom na FEI-ku a intrák Mladosť, kde sme mali najrýchlejší internet na Slovensku, ale paradoxne žiadne baby. Okrem Websupportu som tu aj ja prežil svoje romantické internetové začiatky; poctivo som používal ICQ, spoznával prvých ľudí z komunity (zdravím všetkých z DCF), robil weby za par stoviek… Boli to časy keď ešte Rasťo Turek fajčil ako naozajstný Turek a Lulka bola jediná slovenská žena za Photoshopom. A aj keď sa odvtedy pár vecí zmenilo (už nemám email na Yahool) vždy si rád na tieto zlaté časy zaspomínam.

 

Rastislav Turek

Rasťo Turek

Na internet som sa dostal na začiatku druhej polovice 90. rokov (mal som asi 10-11 rokov). Rodičia nám zabezpečili pripojenie, aby sme mali lepší prístup k informáciám, čo pre nich znamenalo, že sa budeme viac vzdelávať. Noc pred tým, ako ho mal prísť technik nainštalovať som absolútne prebdel. Inštalácia trvala asi pol hodinu. Dostali sme celkom veľkú škatuľu (externý modem), ktorý pri vytáčaní a spájaní vydával nezabudnuteľné zvuky, ktoré sa nedali vypnúť. Potom technik naťukal nejakú adresu zahraničného webu (tuším Yahoo) a zahlásil: „Tak a ste pripojení“.

Väčšie sklamanie som v dovtedy nezažil. To, na čo som sa toľko tešil bol len text s troškou obrázkov. Navyše všetko v angličtine, ktorej som nerozumel ani slovo (no dobre, OK a f*ck sme poznali všetci). Trvalo niekoľko týždňov, kým som sa pripojil znovu. Jeden kamarát mi poradil, že existuje služba, kde sa dá komunikovať s inými ľuďmi. Trvalo mi skoro celý večer, kým som sa pripojil na IRC a od vtedy som sa nevedel internetu vzdať.

Radosť z novej zábavky trvala len do príchodu prvého telefónneho účtu, ktorý bol v jednotkách tisíc korún. Rodičia začali výrazne viac kontrolovať kedy a koľko som online. Jednou z mála možností bolo pripájať sa v noci. Vždy som si nastavil budík na druhú-tretiu ráno. Aby som stlmil zvuk modemu, prikrýval som ho pri pripájaní vankúšom. Časom som ho už mechanicky odpojil. Aj vďaka tomu som si zvykol na ponocovanie a už mi to zostalo.

Komentáre