WebSupport blog

Vzbura strojov proti ľudským plánom

Servery sú ako každý iný ľudský vynález – rady a často sa kazia. Keď máte serverov viac, niektorý sa pokazí určite. Čo sa deje v miestnostiach plných serverov? Vzbura strojov proti ľudským plánom. Predstavujem si, ako Boh stvoril prvý server pre Adama a povedal: „Hľa, posielam ťa za trest medzi ľudí. Dáta budeš spracúvať, jednotky s nulami počítať a kaziť sa budeš v najnevhodnejších okamihoch. Aby ľudské plemeno nezabudlo, aké je malé voči sile náhody.“

Hostingový biznis je obchod s klientmi, ktorí platia pár eur za svoju webovú stránku a maily. Aby fungoval, musíte ich mať tisíce. No je pomerne ťažké mať všetko zálohované a duplikované. Keď sme začínali, bolo to nemysliteľné. Z toho, koľko klienti platili, sme nedokázali (a konkurencia takisto nie) ponúkať riešenie, ktoré by malo všetky časti zdvojené. Podobne boli na tom viaceré serverovne. Viackrát sme museli servery prenášať z miesta na miesto, pretože v serverovniach vypadla elektrina alebo internet.

Dvadsaťštyrihodinové šichty

Nezabudnuteľné sú dvadsaťštyrihodinové šichty, počas ktorých sme prenášali stroje do novej serverovne. Popritom sme sa hádali s vrátnikmi, ktorí mali kľúče od miešačky a potrebovali sa cítiť dôležití. Bez spánku, celý deň a noc sme postupne brali server po serveri a každý sme rozoberali až na súčiastky. Popravde, celé si to vždy vyžral Stano. Ja som sa len pozeral, podával skrutkovače, obhrýzal si nechty, pýtal sa, kedy to už bude, a nosil redbully. Popri takýchto operáciách sme vždy aj vymýšľali, ako si to ešte skomplikovať, takže sme okrem údržby pridávali do serverov nové ramky, disky a podobne. Cítili sme, že naozaj pracujeme a budujeme niečo zložité. Niečo, na čoho dosiahnutie musíme siahnuť na dno svojich síl.

Jedného krásneho dňa sme sa, nič netušiac, rutinne vybrali so Stanom do serverovne vymeniť disky, lebo jeden bol pokazený. Všetko sa odohralo štandardne – po výmene diskov sme sa šli najesť a potom sme sa rozlúčili. No už počas cesty autobusom mi zavolal kamoš z intráku, ktorý býval vo vedľajšej izbe a zhodou náhod to bol aj náš najväčší klient, že máme výpadok. Zavolal som Stanovi, ktorý si to už všimol tiež, a obaja sme šli späť do serverovne.

Dolovanie dát z hlbín

Keď sme doniesli druhý disk a dali synchronizovať dáta, po pár desiatkach minút sa pokazil aj ten dobrý. Koniec sveta: v priebehu pár sekúnd sme zrazu nemali žiadne dáta – stránky klientov boli fuč. To už mi klienti každú chvíľu vyvolávali a Stano sa to snažil pozliepať. Po pár hodinách sme to vzdali, uvedomili sme si, že potrebujeme odbornejšiu pomoc. Vyhľadal som firmy, ktoré opravujú poškodené disky a snažia sa z nich vydolovať dáta. V sobotu poobede sme im to zaniesli. Povedali, že to hneď zanalyzujú a dajú nám vedieť.

My sme zatiaľ rozbehali všetky služby, ale bez dát. Čiže klienti, ktorí mali svoje zálohy, si ich mohli nahrať a web im bežal ďalej. Každý si vie predstaviť, aké peklo to bolo pre klientov aj pre nás. A najhoršie bolo, že už sa nedalo robiť nič viac, iba čakať. Ako zbití psi sme sedeli v našej obľúbenej Prime, študentskej krčme tretej cenovej v Mlynskej doline, pivo nám nechutilo. Mám ten obraz vytetovaný v mozgu, vedel by som presne ukázať, pri ktorom stole a ako sme sedeli. Zazvonil mobil a ja som to šiel von vybaviť. Vrátil som sa k Stanovi.

Dáta vs. klienti

Bolo to zlé, ale nebolo to najhoršie: v tej firme nevedeli svojou technológiou získať dáta z diskov, ale v labáku v Prahe by ich mali vedieť vydolovať. Za dva týždne. A bude to stáť okolo 60 000 korún. Boli to takmer všetky naše firemné úspory, ale dlho sme nerozmýšľali. Bolo jedno, ako a kedy tie dáta získame, ale museli sme ich klientom dať späť. Súhlasili sme s navrhovaným postupom a šli si ľahnúť. Stano v takýchto prípadoch spával u mňa na intráku na zemi.

Klientom sme ešte v ten večer dali vedieť, že približne 90 percent dát bude dostupných až o dva týždne. Najbližšie dni som riešil veľmi nepríjemné emaily a telefonáty. Niekoľko klientov od nás odišlo, ale na moje prekvapenie to nebola až taká veľká katastrofa. Veľa klientov nás podržalo. Hlavne tí väčší, ako napríklad kamoš odvedľa. Z nepochopiteľných dôvodov stáli pri nás aj napriek takému obrovskému zlyhaniu. Neskôr v budúcnosti sa ukázalo, že klienti pri nás stáli aj v prípade oveľa horších problémov. Ako sme sľúbili, tak aj bolo. Po dvoch týždňoch boli dáta obnovené.

Dôležitosť komunikácie

Život bežal ďalej. Moja práca vtedy spočívala hlavne v komunikácii s klientmi. Keď som bol na cviku a videl som, že mi trikrát volá to isté číslo, vedel som, že je to súrne. Vypýtal som sa na WC a odtiaľ som klienta vybavil. Riešil som podporu na chodbách univerzity, v autobuse, na ulici, v rade pred intrákovým fastfoodovým stánkom, zvaným Van Damm, v ktorom každú konverzáciu so zákazníkom začínali otázkou: „Čo vám dám?“

Veľakrát sa stalo, že nejaký žúr bol v plnom prúde a zrazu sa rozzvonil telefón. Klientovi niečo nešlo alebo bol výpadok a bolo treba riešiť to ihneď. A boli aj klienti, ktorí sa radi vykecávali a riešili tie najhlbšie filozofické hostingové otázky. Tých som si do mobilu ukladal pod názvami: rozbitý nedvíhať.

Každým telefonátom som sa naučil niečo nové. Volal klient, že má 60 gigabajtov folklórnych nahrávok. A dokáže nám, že nemáme neobmedzené miesto – všetko nám tam nahrá. Ďalšiemu som musel hodinu vysvetľovať, prečo do roka neskrachujeme a že jeho 200 korún fakt nie je riskantne investovaných.

Jeden krásny víkend mi zavolala mama, že je koniec marca a či sme zaplatili dane. Volal som teda našej účtovníčke, ako to vyzerá. Bola prekvapená, že ešte fungujeme. Našťastie to zvládla a o pár dní sme mohli podať daňové priznanie.

Prvý investor

Počas vysokej školy sa nám ozval prvý investor, ktorý by do nás rád investoval. Sám som dúfal, že naša firma má určitú hodnotu. Samozrejme, neobjektívne vysokú. Preto nás tešilo, že pripadáme super aj niekomu inému. Dali sme si stretnutie v Poluse pri káve, na ktoré som si dal zasa ten svoj svetrík. Na môj údiv hovoril investor o tom, ako bude tento trh ešte rásť. Myslel som si, že tomu nerozumie a že už všetci majú webky. Ukázalo sa však, že mal pravdu.

Mali sme mu poslať nejaké čísla, analýzu konkurencie a ďalšie dáta. Ak do nás zainvestujú, budeme chodiť na boardmeetingy do Švajčiarska. Sexi predstava! Poslal som im prezentáciu a oni nás odmietli. Na päť minút ma to rozosmutnilo. Dnes som za to veľmi vďačný.

Ako naša firma počas vysokej školy rástla, rozmýšľali sme, kam zarobené peniaze ďalej investovať. Stále sme boli veľmi neskúsení, ale chceli sme aspoň trošku „diverzifikovať“ a „nechať peniaze pracovať za nás“, ako sa často bullshituje. Po preskúmaní možností som sa dopracoval k stretnutiam v jednej brokerskej firme. Ukazovali mi výkonnosť, nakupovanie akcií a podobne. Znelo to super. So Stanom sme sa rýchlo dohodli, že ideme do toho. Už som im chcel poslať našetrené peniaze, čo bolo vtedy asi pol milióna korún, keď mi napadlo, že som si o nich vlastne stále vôbec nič nezistil. Po pár minútach googlovania a zhrozenia, čo som to skoro urobil, som im napísal mail, že to ruším. Prečítal som si totiž recenzie ich klientov, ktorí sa sťažovali, že u nich prišli o všetky peniaze a jediný, kto na tom zarobil, boli brokeri, lebo mali percentá z obchodovania. Uff. Tentoraz sme mali šťastie a poučil som sa bez straty peňazí.

Text je úryvkom z novej knihy Michala Trubana, ktorú si môžete objednať tu.

Komentáre